Ešte na Vianoce sme dostali s Lukášom spoločný darček od jeho sestry, lístky na Chodník korunami stromov v Bachledovej doline. Samozrejme sme tam ale nechceli ísť hneď cez zimu, kde by sme mrzli, tak sme čakali na krajšie počasie. Plánovali sme ísť všetci štyria spolu, tak sme čakali do leta, kedy už trochu boom opadne (očividne ale neopadol doteraz), a koncom leta sme to začali aj reálne riešiť. Časom to ale padlo vzhľadom na nesúlad dátumov a povinností, ktoré sme mali každý iné. Tak sme sa vybrali s Lukášom sami dvaja.
Už niekoľko dní predtým som hľadala na internete čo všetko sa dá v okolí Bachledovej doliny vidieť po ceste tam a naspäť, aby sme ten čas využili na maximum. Okrem toho čo sme navštívili vám dám tipy aj na iné miesta, ktoré sme nestihli navštíviť. Alebo necítili až takú veľkú túžbu tam ísť, no možno vás zaujmú viac ako nás.
Zabudli sme lístky?
Bol to iba víkendový výlet, takže toho času nebolo až tak veľa. V sobotu sme sa vybrali na cestu už o siedmej, aby sme okolo obeda boli v Bachledovej doline. Cestu tam sme mali super, miestami veľmi silná hmla a potom som si uvedomila, že som nevzala lístky. Vtedy mi Lukáš povedal, že ich zabudol vziať a mne sa zastavilo srdce a ostala úplne mimo. Predstava, že sme v polovičke cesty, cestujeme na druhú stranu Slovenska a nemáme lístky na vyhliadku bola…neznesiteľná? Hrozivá?
Lukáš si však zo mňa vystrelil a ubezpečil ma, že ich vzal. V prípade, že by sme ich nemali, neviem či by sme tam predsa len išli a kúpili nové lístky a darček predali, alebo tam nešli vôbec a videli viac iného.
Moje srdce bilo ako besné, dlhý čas mi bolo ešte stále zle od žalúdka. Zvyšok cesty prebehol v poriadku a ani neviem ako, boli sme v Ždiari. Zaparkovali sme hneď na prvom províznom záchytnom parkovisku na začiatku Ždiaru a pekne krásne poctivo sme si to vyšliapali až úplne hore. Autá už hore nepúšťali, iba niektoré, tak by sme s tým aj tak nič nespravili a museli si to vyjsť.
Nemám rada zle nejasne označené miesta, nech ide o čokoľvek. A tu boli zrovna šípky kade tade, kasa označená jedným smerom a keď sme šípky nasledovali, prišli sme ku kase, ktorá bola zatvorená. Mohli sme ísť rovno hore priamo k parkovisku, ktoré sa strácalo pri lese, kadiaľ viedli dve cesty hore. Spravili sme si tak ako veľa ďalších ľudí skratku šikmo hore kopcom cez lesnú cestičku a piekli sa tak na slnku ešte viac. Ja v roláku, sukni a pančuchách, Lukáš v mikine. Je veľká škoda, že turistický chodník nie je spravený v lese ale je to všetko vyrúbané a tak tam nie je žiaden chládok.
Tesne pred koncom turistického chodníka si môžete odskočiť na vyhliadku, ktorá sa nachádza na pravej strane. My sme tam už nešli, pretože sme si povedali, že ideme na Chodník a keď už sme boli na vyhliadke, prišlo nám trochu zbytočné ísť aj tam.
Naplnili sa naše očakávania?
Bol veľmi teplý víkend a tak sme počítali, že nás tam nebude málo, no to čo sme videli sme nečakali vôbec. Narazili sme na obrovskú radu, ktorá bola široká cez celý kopec – od kasy po prvý bufet smerom od turistického chodníka. Obrovská rada, široká na 6 ľudí. Lukáš šiel zistiť či musíme čakať aj my s už kúpenými lístkami a o malú chvíľu sme predbehli všetkých.
Takto vyzerá fotka, na ktorú si treba počkať.
A takto to vyzerá, kým sa fotka vyššie podarí.
Jedná veľká skupina za druhou a môj nadšený výraz.
Celý dojem mi zo zážitku ničila masa ľudí. Keď sme sa dostali už konečne k hlavnému bodu, zarazilo ma správanie ľudí.
Rodiny na seba kričali z jednej strany na druhú cez celý „úľ“ ak to tak nazveme. Z prvého „poschodia“ na tretie a odtiaľ naspäť. Hore je lanová sieť, na ktorú sa dá samozrejme ísť, ale je zákaz skákať. Skákali tam poväčšine dospelí ľudia, čo je trošku smutné. Ak by tam bol človek sám, nech si skáče koľko chce, ale ak tam sedí a stojí ďalších 20 ľudí a detí, patrilo by sa byť ohľaduplnejší.
Vlastne som mala asi príliš vysoké očakávania, lebo ma to nechytilo za srdce vôbec. Tak sme si hovorili, že sme čakali niečo asi úplne iné, ale aj tak sme ďakovali, že sme tie lístky dostali.
Kde sa ubytovať a najesť
Ubytovali sme sa v Penzióne pod Tatrami, kde nás privítala milá pani domáca. Chceli sme sa najesť v Starom Smokovci, no zastavili sme sa nakoniec v reštaurácii s penziónom Koliba v Tatranskej Kotline. Lukáš si dal tradične halušky a ja som si vybrala kuracie prsia na prírodno na bryndzovej omáčke s hranolkami. Bolo to tak vynikajúce, že by som najradšej vylízala tanier.
Izba za 15€ na noc, ktorá mala s ešte jednou izbou vlastnú plne vybavenú kuchynku.
Výhľad z mini balkóna na izbe.
Pred penziónom majú aj takýto drevený domček.
Skanzen pod hradom
Na druhý deň ráno sme chceli ísť do Belianskej jaskyne, ktorá sa nachádzala oproti reštaurácii Koliba. Prišli sme však tesne pred otváracou dobou a museli by sme čakať na ďalší vstup, tak sme sa vybrali do Starej Ľubovni. Tam nás čakal skanzen a hrad, ktorý sme obaja chceli na 100 % navštíviť. Hoci nie sme ani jeden na skanzeny, páčilo sa nám, že je to rovno pod hradom. Taký pokoj aký sme tam zažili, sme po Chodníku korunami stromov potrebovali.
V skanzene, národopisnej expozícii v Starej Ľubovni, sa nachádzal aj drevený kostolík, do ktorého sa dá ísť. Okrem toho tam bolo niekoľko domov, ktoré predstavovali obydlia ľudí, ktorí mali rôzne funkcie či prácu. Nachádzali sa tam aj ovečky, ktoré sa dali pohladkať a dokonca aj kôň s poníkom. V každom domčeku boli zalaminované papiere o pôvode domčeku, z ktorého roku je a kto v ňom býval.
Dom by sme už mali, už len svadba.
Odtiaľ sme sa vybrali smerom hore k Ľubovnianskemu hradu, ktorý sme si celý prešli, utekali pred Poliakmi, ktorých tam bol celý autobus a spravili si veľa fotiek. Najviac sa nám páčila miestnosť, v ktorej bolo na ukážku brnenie. A keby si neprečítam text pri dverách, nezistím, že si to všetko môžeme vyskúšať a odfotiť sa. Nižšie nájdete pár fotiek, ktoré vás pobavili už na Instagrame, tak ich tu máte v plnej kráse.
Výhľad na skanzen z najvyššieho bodu na hrade.
Na pivku s misou plnou drobných na stole. Prečo ľudia nechávajú na nezmyselných miestach vo veľkom drobné?
Hrady, to je naše.
Ľubovniansky hrad
Spomínaná možnosť vyskúšať si brnenie a odfotiť sa. Nevyuži to.
Nájde sa tu aj niečo pre mužské pohlavie
Cestou naspäť sme sa zastavili vo Vojenskej expozícii Michala Strenka, ktorá zaujala najviac Lukáša. Lukášovi sa páčilo, poprezeral si čo sa dalo a hladní sme utekali do auta. Naša cesta pokračovala do Kremnice, kde sme videli iba Štefánikovo námestie a prešli sme sa uličkami smerom ku kostolu a mestskému hradu.
Kostol svätej Kataríny
Štefánikovo námeste v Kremnici
Baroková fontána
Čo ešte vidieť v okolí Bachledovej doliny?
Len pár kilometrov pred Starou Ľubovňou sme míňali Nestville park za obcou Hniezdne, kam sa tiež môžete ísť pozrieť ak vám zvýši čas. Ja som mala v hľadáčiku ešte kaštieľ Strážky, ktorý je podľa mňa krásny a rada by som sa poprechádzala v parku.
Múzeum Ždiarsky dom je tiež jednou z možností ako aj Jezerské jazero, ktoré chcem určite vidieť. Okrem toho ma zaujala turistika na trase Monkova dolina – Kopské sedlo, no najviac Javorovou dolinou, ktorá si ma získala touto fotkou nižšie. Rozhodne ma toto všetko láka na budúcu návštevu Tatier, ktorú by sme poňali viac turisticky. A možno aj minimálne na 3 dni, s wellnessom.
Zdroj: https://www.e-slovensko.cz/atrakce/1754-javorova-dolina/