Dvojdňový výlet v Bachledovej doline a okolí – čo vidieť?

Ešte na Vianoce sme dostali s Lukášom spoločný darček od jeho sestry s mužom, lístky na Chodník korunami stromov v Bachledovej doline. Samozrejme sme tam ale nechceli ísť hneď cez zimu, kde by sme mrzli a stúpali do kopca v snehu alebo blate, tak sme čakali na krajšie počasie. Plánovali sme ísť všetci štyria spolu, tak sme čakali do leta, kedy už trochu boom opadne (očividne ale neopadol doteraz), budeme mať čas dohodnúť sa na programe a koncom leta sme to začali aj reálne riešiť. Ja som tam chcela ísť najradšej v septembri počas týždňa, kedže som ako frajerka mala ešte stále prázdniny, ale moc som si neuvedomila, že oni všetci majú full-time prácu, takže kvôli jednej študentke a možno prázdnejšiemu „Chodníku“ si voľno brať nebudú. Časom to ale padlo vzhľadom na nesúlad dátumov a povinností, ktoré sme mali každý iné a tak sme sa vybrali s Lukášom sami dvaja.

Už niekoľko dní predtým som hľadala na internete čo všetko sa dá v okolí Bachledovej doliny vidieť a aj po ceste tam a naspäť, aby sme ten čas využili na maximum, keď už ideme takmer na druhú stranu Slovenska. Okrem toho čo sme navštívili vám dám tipy aj na iné miesta, ktoré sme nestihli navštíviť alebo necítili až takú veľkú túžbu tam ísť, no možno vás zaujmú viac ako nás.

Zabudli sme lístky?

Bol to iba víkendový výlet, čo predstavovalo odchod v sobotu ráno z Pezinka a v nedeľu cesta domov, takže toho času nebolo až tak veľa. V sobotu sme sa vybrali na cestu už o siedmej, aby sme okolo obeda boli v Bachledovej doline a stihli aj niečo iné ako „Chodník“. Cestu tam sme mali super, miestami veľmi silná hmla, hlavne pred Banskou Bystricou, a tam niekde za ňou, po starej ceste, som si uvedomila, že som nevzala lístky a vlastne na to vôbec nemyslela ani doma ani som Lukášovi nepripomenula nech ich vezme. A vtedy mi Lukáš povedal, že ich nemá, že ich zabudol vziať a mne sa zastavilo srdce a ostala úplne mimo. Predstava, že sme v polovičke cesty, cestujeme na druhú stranu Slovenska pomaly do Poľska a nemáme lístky na vyhliadku, na ktorú sme ich dostali ako darček, bola…neznesiteľná? Hrozivá?

Lukáš si však zo mňa vystrelil a ubezpečil ma, že ich vzal, že na to nezabudol. Mal ich totiž u seba a tak som sa aj kvôli tomu spoliehala naňho, že to nemusím pripomínať a riešiť. V prípade, že by sme ich nemali, neviem či by sme tam predsa len išli a kúpili nové lístky a darček predali, alebo tam nešli vôbec a videli viac iného a opäť sa niekedy vrátili.

Moje srdce bilo ako besné, dlhý čas mi bolo ešte stále zle od žalúdka a nevedela sa poriadne nadýchnuť, ako som ostala „obarená“. Zvyšok cesty prebehol v poriadku a ani neviem ako, boli sme v Ždiari. Zaparkovali sme hneď na prvom províznom záchytnom parkovisku na začiatku Ždiaru a pekne krásne poctivo sme si to vyšliapali až úplne hore. Autá už hore nepúšťali, iba niektoré, tak by sme s tým aj tak nič nespravili a museli si to vyjsť.

Nemám rada zle nejasne označené miesta, nech ide o čokoľvek. A tu boli zrovna šípky kade tade, kasa označená jedným smerom a keď sme šípky nasledovali, prišli sme ku kase, ktorá bola zatvorená a zistili, že tú zbytočnú obchádzku sme si spraviť nemuseli. Mohli sme ísť rovno hore priamo k parkovisku, ktoré sa strácalo pri lese, kadiaľ viedli dve cesty hore. Chcela som sa riadiť kamarátkou a ísť pod lanovkou, pretože je to tadiaľ kratšie, ale bolo to ohraničené a Lukáš tadiaľ ísť nechcel, keďže tou cestou nešiel nikto hore, iba pár jedincov dole. Spravili sme si ale tak ako veľa ďalších ľudí skratku šikmo hore kopcom cez lesnú cestičku a piekli sa tak na slnku ešte viac. Ja v roláku, sukni a pančuchách, Lukáš v mikine. Je veľká škoda, že turistický chodník nie je spravený v lese ale je to všetko vyrúbané a tak tam nie je žiaden chládok pokiaľ idete okolo obeda a taktiež tam nie je dostatok miesta na sadnutie, oddýchnutie, iba naozaj veľmi veľmi riedko.

Tesne pred koncom turistického chodníka si môžete odskočiť na vyhliadku, ktorá sa nachádza na pravej strane, kam sme my už nešli, pretože sme si ju všimli neskoro a povedali sme si, že najprv ideme na Chodník, no keď už sme boli úplne hore na vyhliadke, prišlo nám to trochu zbytočné ísť aj tam.

Naplnili sa naše očakávania?

Bol veľmi teplý víkend, jeden z tých posledných teplých pred chladnými dňami, ktoré nasledovali a tak sme počítali, že nás tam nebude 200, no to čo sme videli sme nečakali vôbec. Narazili sme na obrovskú, obrovskú radu, ktorá bola široká cez celý kopec – od, už funkčnej, kasy po prvý bufet smerom od turistického chodníka. Obrovská rada, široká na 6 ľudí. Lukáš sa šiel pozrieť bližšie či uvidí koniec rady a napísané niekde, či musíme čakať aj my s už kúpenými lístkami, ale vrátil sa bez nejakej informácie, tak vyslal mňa a o malú chvíľu sme predbehli všetkých, čo lístky ešte len išli kupovať.

 

Celý dojem mi zo zážitku ničila masa ľudí, ktorá tam bola a nedalo sa teda poriadne ani si spraviť fotku, ani ísť vedľa seba. Keď sme sa dostali už konečne k hlavnému bodu a šli smerom hore na vyhliadku, zarazilo ma správanie ľudí.

Rodiny na seba kričali z jednej strany na druhú cez celý „úľ“ ak to tak nazveme. Z prvého „poschodia“ na tretie a odtiaľ naspäť a navrch. Hore ako všetci asi viete je lanová sieť, na ktorú sa dá samozrejme ísť, ale je zákaz skákať čo je bohužiaľ zobrazené  tesne pred sieťou na zemi na malej kartičke, ktorú nie je ani vidno ak tam je toľko ľudí ako sme zažili my a tým pádom, že hore nie je nikto kto by to kontroloval, skákali tam poväčšine dospelí ľudia, čo je trošku smutné. Ak by tam bol človek sám, nech si skáče koľko chce, ale ak tam sedí a stojí ďalších 20 ľudí a detí, patrilo by sa byť ohľaduplnejší. Ja som si tam aspoň sadla, no Lukáš sa postavil na chvíľu a stačilo mu, nedôveroval tomu a o to viac, keď tam ľudia skákali.

Vlastne som mala asi príliš vysoké očakávania, lebo ma to nechytilo za srdce vôbec. Tak sme si hovorili, že sme čakali niečo asi úplne iné, ale aj tak sme ďakovali, že sme tie lístky dostali. Nemuseli sme ich tak kupovať sami, ušetrili sme a hlavne sme nemuseli vystáť tu obrovskú radu, v ktorej by sme čakali prinajlepšom hodinu. Mimochodom, rada bola stále dlhšia a dlhšia a aj po ceste naspäť sme videli ľudí, ktorí stále išli hore, no podľa mňa nebola šanca, aby sa tam dostali všetci kým zatvoria.

Kde sa ubytovať a najesť

V ten deň sme už neboli schopní robiť nič, boli sme príliš unavení a boleli nás nohy ako po dlhej turistike. Ubytovali sme sa v Penzióne pod Tatrami, kde nás privítala milá pani domáca, chvíľu sme si oddýchli, osprchovali sa s mydlom na telo, pretože som doma zabudla šampón aj sprchový gél a dokonca aj moju kefku, takže sme to poňali trochu provizórne.

Chceli sme sa najesť v Starom Smokovci, no nemohli sme nájsť jedno voľné miesto v reštauráciách, ktoré sa nám najviac pozdávali a keďže bolo na sedenie vonku moc zima, šli sme opäť naspäť a zastavili sa v reštaurácii s penziónom Koliba v Tatranskej Kotline, ktorý sme si vyhliadli ešte na ceste do Starého Smokovca. Lukáš si dal tradične halušky a ja som si vybrala kuracie prsia na prírodno na bryndzovej omáčke s hranolkami. Bolo to tak vynikajúce, že by som najradšej vylízala tanier a nakoniec sme si dali ešte aj palacinky na polovičku.

Skanzen pod hradom

Na druhý deň ráno sme si vybrali peniaze na celý nasledujúci deň, najedli sa a chceli ísť do Belianskej jaskyne, ktorá sa nachádzala oproti reštaurácii Koliba. Prišli sme však tesne pred otváracou dobou a museli by sme čakať na ďalší vstup, čo by nám celkom uberalo z času, tak sme sa vybrali do Starej Ľubovni, kde nás čakal skanzen a hrad, ktorý sme obaja chceli na 100 % navštíviť. Hoci nie sme ani jeden na skanzeny, páčilo sa nám, že je to rovno pod hradom a boli aj dobré zvýhodnené ceny. A taký pokoj aký sme tam zažili, sme po Chodníku korunami stromov potrebovali. 

V skanzene, národopisnej expozícii v Starej Ľubovni, sa nachádzal aj drevený kostolík, do ktorého sa dá ísť. Okrem toho tam bolo niekoľko domov, ktoré predstavovali obydlia ľudí, ktorí mali rôzne funkcie či prácu. Nachádzali sa tam aj ovečky, ktoré sa dali pohladkať a dokonca aj kôň s poníkom. V každom domčeku boli zalaminované papiere o pôvode domčeku, z ktorého roku je a kto v ňom býval.

 

Odtiaľ sme sa vybrali smerom hore k Ľubovnianskemu hradu, ktorý sme si celý prešli, utekali pred Poliakmi, ktorých tam bol celý autobus a spravili si veľa fotiek. Najviac sa nám páčila (aspoň teda mne) miestnosť, ktorú by som nebyť Lukáša prehliadla, v ktorej bolo na ukážku brnenie. A keby si neprečítam text pri dverách, nezistím, že si to všetko môžeme vyskúšať a odfotiť sa. Nižšie nájdete pár fotiek, ktoré vás pobavili už na Instagrame, tak ich tu máte v plnej kráse.

Nájde sa tu aj niečo pre mužské pohlavie

Cestou naspäť sme sa zastavili vo Vojenskej expozícii Michala Strenka, ktorá zaujala najviac Lukáša, ale šla som dovnútra aj ja, veď čo. Lukášovi sa páčilo, poprezeral si čo sa dalo a hladní sme utekali do auta. Naša cesta pokračovala do Kremnice, kde sme videli iba Štefánikovo námestie a prešli sme sa uličkami smerom ku kostolu svätej Kataríny Alexandrijskej a mestskému hradu, no keďže už zapadalo slnko a bola nedeľa, všetko bolo zatvorené. Aj tak sme radi, že sme si túto zastávku spravili, pretože sme sem už dlho chceli ísť, no nikdy nebola cesta a takto keby sme sa vrátili, vieme kam máme ísť. Určite by sme ako prvé išli na vyhliadku nad mestom, ktorú pekne osvetľoval západ slnka, no aj keby prídeme včas, neboli by sme schopní zdolať aj túto turistiku.

Čo ešte vidieť v okolí Bachledovej doliny?

Len pár kilometrov pred Starou Ľubovňou sme míňali Nestville park za obcou Hniezdne, kam sa tiež môžete ísť pozrieť ak vám zvýši čas alebo máte viac motivácie ísť práve sem. Ja som mala v hľadáčiku ešte kaštieľ Strážky, ktorý je podľa mňa krásny a rada by som sa poprechádzala v parku a spravila si nejakú tú fotku, ako inak. Všimli sme si ho ale neskoro (pretože sme venovali pozornosť šoférovaniu, nastavovaniu navigácie a jedlu) a nechcelo sa nám vracať, pretože už bolo celkom neskoro, vzhľadom na to, že sme chceli ísť ešte do Kremnice a pred nami bola dlhá cesta.

Múzeum Ždiarsky dom je tiež jednou z možností ako aj Jezerské jazero, ktoré chcem určite vidieť. Okrem toho ma zaujala turistika na trase Monkova dolina – Kopské sedlo, no najviac Javorovou dolinou, ktorá si ma získala touto fotkou nižšie. Rozhodne ma toto všetko láka na budúcu návštevu Tatier, ktorú by sme poňali viac turisticky. A možno aj minimálne na 3 dni, s wellnessom.

V skratke, výlet sme si užili, prišli sme domov viac unavený ako sme odchádzali, obdivovali sme krajinu mimo západného Slovenska, ktorá je krásna a keby niet platových a iných rozdielov, nemali by sme problém niekedy sa sem presťahovať.

 

FACEBOOK / INSTAGRAM / BLOGLOVIN / TRENDBOOK